Elena Lacková

1921 (Velký Šariš, okres Prešov, Slovensko) – 2003 (Košice, Slovensko)

Elena Lacková je nejstaršia rómska spisovateľka na území bývalého Československa.

Svoju prvnú divadelnú hru napísala už v roku 1946. Vtedy ešte písala po slovensky.

Neskôr v čase pôsobenia Zväzu Cigánov-Rómov prešla na písanie v rómčine.  Je nositeľkou štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra III. triedy, ktorý prevzala z rúk prezidenta Rudolfa Schustera 3. septembra 2001 pri príležitosti Dňa Ústavy SR. Po prvý raz v dejinách bolo takéto vysoké štátne vyznamenanie udelené aj občanovi rómskej národnosti. Jej hlavným životným poslaním však bola práce pre Rómov.

Narodila sa v rómskej osade vo Veľkom Šariši, jej otec bol hudobník. Ten mal medzi Rómami rešpekt, uznávali ho ako svoju autoritu a zástupcu pri jednaniach s majoritou. Ako jediná z osady vychodila meštianku, čo bolo pre rómske dievča v tom čase niečo výnimočné. V roku 1942 príslušníci Hlinkovej gardy násilne vysťahovali celú rómsku osadu ďaleko za obec. Tragické zážitky z tohto obdobia opísala v prvej divadelnej hre Horiaci tábor (1945), ktorú Lacková v roku 1948 so svojimi príbuznými v osade nacvičila. Hra mala veľký úspech nielen medzi Rómami, ale aj ostatnými obyvateľmi okolia. Skupina dokonca s hrou pod vedením Lackovej absolvovala dlhšie turné po západočeskom kraji. Vďaka úspechu hry a pozornosti úradov, ktorým Lacková pritiahla na seba pozornosť, ponúkli jej možnosť absolvovať trojmesačný kurz kultúrnej pracovníčky. Neskôr pracovala medzi Rómami ako kultúrna inšpektorka na Krajskom národnom výbore v Košiciach. V roku 1961 sa Lacková so svojím manželom a deťmi presťahovala do Ústi nad Labem, v tej dobe začala študovať na FF KU v Prahe, odbor vzdelávanie dospelých, ktorý v roku 1970 úspešne dokončila. Stala sa tak prvou rómskou ženou v vtedajšom Československu s vysokoškolským diplomom. V rokoch 1969-1973 sa Lacková zapojila do činnosti Zväzu Cigánov-Rómov. Po jeho zrušení pracovala až do odchodu do dôchodku v roku 1980 v kultúrnom stredisku v Lemešanoch pri Prešove.

Od roku 1976 pokračuje v stretávaní sa s českou lingvistkou PhDr. Milenou Hübschmannovou, ktorá zasvätila svoj život štúdiu rómskeho jazyka a propagácii rómskych osobností a rómskej literatúry na Slovensku, v Čechách i vo svete. Elena Lacková sa s ňou zoznámila ešte jako so 17-ročnou študentkou orientálnych jazykov Filologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Ich vzájomné stretnutie bolo prospešné pre obdive. Vďaka Elene Lackovej spoznávala Milena Hübschmannová Rómov na Slovensku a vďaka Milene Hübschmannovej vzniklo dielo Narodila jsem se pod šťastnou hviezdou / Uľiľom tel bachtaľi čercheň, ktoré je spracovaním autobiografie Eleny Lackovej na základe jej autentického rozprávania, ktoré Milena Hübschmannová chodievala viac jako osem rokov zaznamenávať na magnetofónové pásky. Dielo bolo ukončené v roku 1986 - prepísané, preložené do češtiny a autorizované rozprávačkou, aby napokon vyšlo v knižnej podobe v roku 1997 v Prahe (Vydavateľstvo Triáda). Dnes už poznáme jeho anglickú i francúzsku verziu.
Do rómskeho sebauvedomovacieho procesu vstupuje Elena Lacková znova v období -nežnej- revolúcie v roku 1989 a v roku 1990 sa stáva predsedníčkou Kultúrneho zväzu rómskej národnosti na Slovensku (vznik 8. mája 1990, Prešov). Elena Lacková znova nachádza zmysel svojho života - venuje sa znovuoživeniu rómskych hudobných tradícií v rodnom Veľkom Šariši, podporuje vznik rómskych folklórnych hudobných skupín a folklórnych súborov na východnom Slovensku, organizuje prvé rómske festivaly a rôzne kultúrne podujatia, angažuje sa za uznanie národnej svojbytnosti Rómov i v politickom hnutí Rómov. Pod jej vedením sa Kultúrny zväz rómskej národnosti stáva prvým vydavateľom prvého celoštátneho periodika pre Rómov Romano ľil (september 1991 - september 1992, Prešov).
V roku 1992 jej na Slovensku konečne vychádza prvá kniha - súbor pôvodných rómskych rozprávok v slovenskom i rómskom jazyku Rómske rozprávky / Romane paramisa (Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, preklad do rómčiny PhDr. František Godla). Náklad knihy je vysoký - až 10.000 kusov a Elena Lacková cestuje s prezentáciou po celom Slovensku i v Čechách - rozdáva knihy a stretá sa s deťmi i s pedagógmi. Od roku 1993 je Elena Lacková členkou Spolku slovenských spisovateľov.
V roku 1995 ocenila Univerzita J. E. Purkyně v Ústí nad Labem Elenu Lackovú diplomom Za rozvoj rómskej kultúry. V roku 2000 si Slovensko po prvý raz oficiálne pripomenulo Pamätným dňom obete rasového násilia a holokaustu (9. septembra) - pri tejto príležitosti udelil prezident SR Elene Lackovej pamätnú medailu za celoživotné úsilie priblížiť hodnoty rómskeho národa majoritnej spoločnosti a za umelecké stvárnenie holokaustu Rómov. Je nositeľkou štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra III. triedy, ktorý prevzala z rúk prezdenta Rudolfa Schustera 3. septembra 2001 pri príležitosti Dňa Ústavy SR. Po prvý raz v dejinách bolo takéto vysoké štátne vyznamenanie udelené aj občanovi rómskej národnosti.
Od roku 1996, vo veku 75 rokov, začína s novou intenzitou spoluprácu s redakciou celoslovenského rómskeho periodika Romano nevo ľil, kde pravidelne publikuje nielen poviedky a poéziu, ale aj energicky a angažovane komentuje dianie v politickom živote Rómov i majority. S vydavateľom tohoto periodika (združenie JEKHETANE - SPOLU) vstupuje do jeho ďalších aktivít zameraných na propragáciu rómskeho umenia a zmierňovania rasového napätia - zúčastňuje sa cyklu 26 umelecko-výchovných koncertov -SPOZNAJME SA- (1997 - 1999) v 10 mestách Slovenska, ktorých cieľom bolo priblížiť hodnoty rómskeho národa a rómskych osobností´majoritnej verejnosti a povzbudenie ľudského a občianskeho sebavedomia Rómov. Osobne vystupuje na javiskách a neopakovateľným spôsobom, s obrovskou ľudskou charizmou, recituje svoje básne. V rokoch 1998 - 2002 absolvuje s redakciou Romano nevo ľil viac ako 300 besied s rómskymi i nerómskymi deťmi v školách a knižniciach na celom Slovensku.