CIOFF
Conseil International des Organisations de Festivals de Folklore et d'Arts Traditionnels
CIOFF bol pre nás otvorenými dverami do iného sveta, ...do celého sveta, celej zemegule, prostredníctvom súborov z konca sveta ktoré sme na rôznych medzinárodných folklórnych festivaloch spoznávali, s ktorými sme sa zblížili, brázdiac pri tom všetky kraje a kúty krásneho Francúzska. Ale aj otvorenými dverami na „obyčajný svet“, všedný každodenný svet majority, ktorý však bol takmer ako z inej planéty pre naše detváky, ktorých život je na míle vzdialený tomu obyčajnému, každodennému, majoritnému…
Tieto dvere nám boli otvorené Alainom a Anne-Marie Cluzelovcami. Vzali nás pod svoje krídla, bojovali za nás, presviedčali, riskovali, prehovárali svojich priateľov z Cioffu aby sa nebáli, aby im dôverovali a odhodlali sa programovať neznámy súbor, zložený z rómskych detí, detí z osád, veď sú to deti ako všetky iné…
Vďaka Alain, vďaka Anne-Marie. Vždy sme sa z celého srdca snažili nesklamať vašu dôveru, byť hodní nádejí ktoré ste v nás vložili.
Alain a Anne-Marie boli prvými z dlhej reťaze priateľstva ktorá sa následne vytvorila s poriadateľmi a priateľmi zo všetkých kútov a zákutí Francúzska, zo všetkých tých festivalov… Pierre Brosser, Wagner, Marion Sambon, Annie Dabin, Monique Prouvot, Jean-Pierre Rossnay, Monique a Gilbert Broit, Bruno, Christian, Christine, Xavier, Camille, Laurie, Marie-Agnés a mnohí iní… ktorí navždy ostanú v našich srdciach.
Do Saint Maixent sme sa dostali úplne klasickou cestou, bez akéhokoľvek kontaktu, známosti, alebo odporúčania. Je to o to viac pozoruhodné, že odtiaľ sa potom odrazila celá naša "kariéra", lebo tam sem stretli Alaina Cluzela, ktorý naštartoval naše kontakty s Cioff, a všetky zájazdy ktoré potom nasledovali.
Ako to bolo? Jendoducho. V tom čase sme mali za sebou akurát náš prvý zahraničný zájazd do Tomblaine, a ináč nič. Veľmi radi by sme zase opäť niekam išli, ale kam? Nemali sme žiadny kontakt ani známych, nič o čo by sme sa mohli oprieť pri hľadaní nejakého odbytišťa pre našu produkciu. Neostávalo mi nič iné, len ako surfovať na internete, že či sa tam niečo nevyskytne. A tak som natrafil na Festival RIFE, v meste Saint Maixent, ktorý mal tento rok za tému Rómov, a názov tohtoročného vydania festivalu bol : "Cigánska cesta".
Ihneď som kontaktoval festival, ozvala sa mi jeho prezidentka, Annie Dabin, a už sme boli dohodnutí. Veď čo by sa im mohlo lešie hodiť ako originál rómsky súbor? V tom čase mali Rómovia na Západe určitý cveng, preto sa aj festival rozhodol pre túto tématiku, ale neozval sa im žiadny rómsky súbor, a neostávalo im nič iné, ako pozvať nie rómske súbory, akurát s tým, že každý z nich bude mať v svojom programe aj jeden cigánsky tanec. A aj to bolo dosť pofiderné, akurát Arméni, ako bývali členovia ZSSR mali takýto tanec (ktorý sme im hneď aj prebrali, bola to klasická ruská "Ciganočka", ale naši ho ešte teraz volajú "Armenský tanec").
Čiže dohoda tu bola, ale ostávalo ešte nájsť financie na cestu. Klasickou cetou to nešlo, už bolo neskoro na podanie projektu, neostávalo nám nič iné, len sa pokúšať kde sa dá, mimo termínov a mimo oficiálnych chodníkov. Obrátili sme sa na splnomocnenkyňu vlády SR pre rómske kominity, Kláru Orgovánovú, a tá nám vyšla v ústrety, odsúhlasili sa finančné prostriedky na cestu a mohlo sa ísť. Nebolo to síce až tak jednoduché, lebo vzhľadom na časovú tieseň, peniaze nám mali byť poukázané až po našom návrate, ale hlavne že budú, tak sme zháňali všetkými možnými spôsobmi financie na odchod, ale s tým, že sa to bude dať potom uhradiť.
Festival bol perfektný, o to viac, že všetko bolo po prvý krát, nové, prvý krát sme sa zúčastnili takého podujatia. Všetci boli ku nám veľmi milí, srdeční, ústretoví, spoznali sme sa tu so Xavierom, ktorý nám robil festivalového sprievodcu, a sprevádzal nás potom ešte pár rokov aj osobne. A stretli sme aj Alaina Cluzela a jeho ženu Anne-Marie. Alain je stálica Cioffských festivalov, jeden zo zakladateľov hnutia, nestorom festivalu v svojom rodnom Felletin, ale keď môže, tak nechýba na žiadnom podujatí Cioff, a každé leto trávi na cestách a obieha všetky festivaly. Tak sa stalo, že natrafil aj na nás, a ako nám potom hovoril, hneď na prvý pohľad ostal očarený. Zapáčili sme sa mu ešte prv ako nás uvidel na scéne, ako skúsený harcovník všetkého čo je späté s folkórom, hneď postrehol jedinečnosť nášho ansámblu a stal sa našim verným fanúšikom, sprostredkovateľom, priateľom.
Keď Alain prvý krát, medzi dvoma vystúpeniami, podišiel ku mne, a spýtal sa ma či by sme mali záujem účinkovať aj na iných festivaloch, odpovedal som slušne, ale ledabolo, že áno, samozrejme, prečo nie... Z profesionálnej praxe som bol zvyknutý na takéto otázky, ktoré v drvivej väčšine nikam neviedli... Tu to bol ale pravý opak. Týmito pár slovami začala naša bohatá, priam neuveriteľná púť Cioff. Nasledovné roky sme sa, vďaka Alainovi, a tiež vďaka našej serióznosti, zúčastnili takmer všetkých festivalov Cioff vo Francúzsku. Každé leto sme sa vyberali na cesty, brázdili sme Francúzsko krížom krážom, z juhu na sever, z východu na západ, spoznali sme to, čomu Francúzi hovoria La France profonde - Hlboké Francúzsko. Krásna krajina. Krásni ľudia. Vždy a všade sme boli mimoriadne milo, prívetivo prijatí. Nikde ani náznak nejakého odstupu, alebo predpojatia. A pritom aj tu sú problémy s Rómami... Naozaj, výnimočné, krásne zážitky.
Vive la France! Nech žije Francúzsko!
Nedá mi aby som v súvislosti s CIOFF nespomenul jednu "slovenskú pikošku". Pri našej korešpondencii cez internet, mi raz Alain preposlal správu ktorú dostal zo Slovenska. Vlastne to bol dopis. Odosielateľom bol riaditeľ alebo predseda nejakej celoslovenskej folklórnej organizácie ktorá bola v tom čase oficiálnym partnerom CIOFF za slovenskú stranu, a z toho titulu si nárokovala, alebo skôr uzurpovala, právo na rozhodovanie ktorý súbor kam, na aký festival poslať. Pre slovenskú stranu pozícia to výsostne privilegovaná, otvárajúc dvere na všetky možné machinácie, kombinácie a podvody. Dopis bol adresovaný vedeniu CIOFF, a koloristo a obsiažne sa v ňom vyjadrovali na našu adresu, že sme takí a hentakí, že nech nikoho nenapadne nás niekam pozývať, nič nevieme, na všetkých prehliadkach a konkurzoch sme vyhoreli, atď. A pri tom, my sme sa nikdy, ani raz, nezúčastnili ani jednej jedinej prehliadky alebo konkurzu... Proste to nie je naša parketa, my sme v reálnom živote, každé vystúpenie je pre nás živým konkurzom, nepotrebujeme sa producírovať na nejakých súťažiach alebo prehliadkach. A tu zrazu toto. Taká bohapustá lož. A samozrejme, nezabudli dodať, že istý profesionálny ansambel by sa fantasticky zhostil daných požiadaviek. Aká hanba! Aký to trapas! Samozrejme, naši francúzski priatelia boli z toho rozčarovaní, a taktne nevenovali tomu ohováraniu najmenšiu pozornosť. Ja som sa aj chcel ozvať dotyčnému "dobroprajníkovi", ale potom som na to zabudol, a dopis som niekde zapotrošil. Nepamätám si ani len meno toho úbožiaka.
Slovenský folklór! Ale nie takýtmo sa môžeme chváliť. Ešte raz, aká to hanba. Keby sme si neporadili sami, nikdy by sme sa nikam nedostali. A to máme za sebou asi stovku zahraničných zájazdov, Olympiu, Sziget, Arte, a čo ja viem ešte... Čiže sa nedá hovoriť o nejakej náhode, alebo jednorazovej výnimke. Svoje sme už naozaj za tie roky dokázali. A odpísali nás tí, ktorí nás s najväčšou pravdepodobnosťou ani len nikdy nevideli. Koľko takých ako my, ešte odpísali, nedali im šancu! Fuj!