Les Carret

                          NAŠE STRETNUTIA V KLENOVCI

        Naše prvé stretnutie s Rómami sa udialo v r. 1984, Klenovci, v malej dedinke na juhu Slovenska. To sme ešte nevedeli že sa sem budeme vracať desať rokov.

        Vyvinuli sme úsilie aby sme boli prijatí kultúrnym oddelením československého veľvyslanectva v Paríži, a potom sme mohli prezentovať náš projekt „krajinných reportáži“. Obkolesení „ručiteľmi“, sme sa mohli, vlastne kvázi ako nejakí „oficiáli“,  spoznať s našou malou rázovitou dedinkou.

         Jedného dňa, tmoliac sa po obci, bez nášho prekladateľa, sme stretli našu prvú rómsku rodinu. Pozývajú nás na návštevu ku nim domov, a nabádajú nás ich nafotiť. Muž je huslista v miestnej folklórnej skupine, spolu so svojimi ďalšími štyrmi alebo piatimi rodákmi. To len omnoho neskôr  pochopíme že toto postavenie im dáva privilégium bývať v centre.

        Naše stretnutie s rómskou kultúrou by sa mohlo skončiť tu... ale keď sme sa vrátili nasledujúce leto, už samostatne, „s fotkami“, tak sme si uvedomili pamäťovú a afektívnu hodnotu fotografického záberu pre našich nových partnerov. Počas dlhých rokov komunizmu  boli o ňu ukrátení, v dome kultúry bol síce evidovaný fotoaparát, ale len slovenskí ne-rómovia si ho mohli zapožičať? Naše privítanie bolo srdečné, stali sme sa prenášačmi ich pamätí, huslista a jeho matka už boli zosnulí, ale boli tu, na našich štvorčekoch papiera, ktoré kolovali z ruky do ruky.

        Naša zvedavosť, vyostrená situáciou ktorú sme práve zažili, nás priviedla na perifériu dediny, tam, kde sme vedeli že býva väčšina rómskych rodín!!! „Francúzi“ prišli za Nedotknuteľnými.... Zase pozostatky našich západniarských suspícií! Na vstupe do osady, podobajúcemu sa na „záchytné miesto prírodnej katastrofy“, sme sa odvážili na zopár záberov. V krajine dieťaťa kráľa, matky veľmi rýchlo pribiehali vystavovať svoje potomstvo. Postihnutí klaustrofóbiou, v jednej chvíli už nedokážeme čeliť tejto eufórii fotografovania, odchádzame, sľubujúc že sa vrátime s kopou fotiek.

        Roky plynú, cesty sa sledujú. „Francúzi“ sa stávajú „ujom“ a „tetou“, ktorí prinášajú sľúbené fotky, „málokedy tie, ktoré boli vybrané na našich kontaktoch“, ale skôr tie ktoré im zodpovedajú  a znázorňujú ich podľa ich predstavy v tom najlepšom svetle. Ak medzi tým došlo ku diplomatickému incidentu medzi dvoma rodinami, fotka je jednoducho a proste roztrhnutá na viacero kúskov, veď aj tak z nej ikona , len si každý ponechá svoju časť ako suvenír“. Tie, ktoré odolali všetkým manipuláciám a kontorziám (niekedy aj vlhkým), skončia na stene.

        Časom, sa všetko pre nás stáva ľahším, sami sa stávame súčasťou klanu. Dvere sa otvárajú, chlapi ktorí doposiaľ ostávali v ústraní sa zjavujú, a prichádzajú vystavovať svoje tetovania ako vyznamenania (stopy po pobytoch vo väzení). Táto posledná etapa sedukcie za nami, s určitými rodinami sa naviažu silné putá, náš štatút manželského páru sa im páči, a uisťuje ich o čistote našich zámeroch. Jazyková bariéra ostáva problémom, ale podstatné je často vypovedané jedným pohľadom. Sme účastníkmi šťastných osláv a (ako v morálnom záväzku) cítime povinnosť sa zúčastniť aj smutných udalostí. Musíme kontrolovať naše emócie aby sme boli na úrovni ich dôvery. Tu, smrť nie je tabu, je len prechodom. Pri tej príležitosti, rodina a kmeň sú prítomní na cintoríne. Po ceremónii, sa všetci rozídu na rôzne hroby a podelia sa o chvíľu s mŕtvymi, zhovárajúc sa, fajčiac cigaretu alebo popíjajúc, po tom čo rituálne prelejú prvý glg na hrob zosnulých. Spoločné jedlo spojí rodiny, atmosféra je srdečná, na chvíľu sa zabúda na toho alebo na tú ktorí začali tú druhú cestu. Svadby patria medzi silno zakorenené tradície, sme vnímaví a pripravení zachytiť každý vzácny moment. V závislosti od sociálneho postavenia môžu byť pokrmy striedmé alebo bohaté, v každom prípade sa zadĺžia aby svadba bola vydarená. Neostávame len ako pozorovatelia, sme aj účastníkmi, nemôžeme sklamať naše vzťahy, sme zatiahnutí do excesov udalostí.

        Fotografický aparát je naozaj úžasným kľúčom na stretnutia s druhými a na nadviazanie výnimočných vzťahov, ktoré nám umožňujú zbierať kultúrne bohatstvá ľudového žitia. Fotografovať, to neznamená len reprodukovať, ale skôr prinavrátiť z uhla pohľadu ktorý odzrkadľuje našu predstavivosť.

          V 1994 pokračujeme v našom projekte, čiastočne v Maďarsku, ale hlavne v Rumunsku, približujeme sa k novým populáciám, početným a rôznorodým. V tejto krajine Rómovia nie sú obľúbení, po rozložení Východného bloku, trpia následkami politických zmien (nezamestnanosť, exklúzia, prejavy nenávisti), ich remeslá sa strácajú, tento národ je v nebezpečí !!!

         Pre nás nič nie je dané, aby sme sa im priblížili, pokúšame sa ísť cez rumunských Plastických umelcov ktorých poznáme, ale je to sklamanie... Izolovaní, ale rezolútní, trpezlivo znova začíname procesus „fotky vzané“ – „fotky vrátené“. Návštevy sa násobia, hudobníci ktorých sme skontaktovali vo Francúzsku nám uľahčujú vzťahy, a umožňujú nám, keď ich stretávame v ich krajine, prežívať neskutočné chvíle ako keby vystrihnuté z filmov Kusturicu alebo Gatlifa.

           Všetky tieto roky, všetky stretnutia, silné alebo len efemérne, ale veľmi často obohacujúce, nás naviedli prekročiť naše predsudky a doviedli nás ku svedectvu. Európski Rómovia, sú už stáročia, prví ktorí integrovali myšlienku Európy bez hraníc.

Claude a Marie-José Carret