Legendy
Balmík – legenda indických Dómov
Praotec nášho rodu sa menoval Balmík. Bol to mocný kráľ. Žil pred tisíckami rokov.
Keď vládol Balmík našim predkom, žil náš rod v pokoji, požehnane pod Božou ochranou. Nikto nehladoval, nikto netrpel a nikto nespôsoboval utrpenie druhým. A to preto, lebo bol Balmík dobrý, múdry a zbožný človek. A nebol len múdry – mal totiž silu troch svetov, vedel robiť veci, aké obyčajnú ľudia nedokážu. Boh mu zveril tri predmety: bubienok – damaru, sito na preosievanie zrna a palicu.
Keď vtrhli do našej zeme nečisté sily alebo nedobrí ľudia, začal náš pán Balmík hrať na bubienok, Každý, kto ho počul, musel tancovať. Tancoval, natriasal sebou, a lotrovstvo sa z neho vytriaslo, zase sa očistil. To sito malo takú moc, že keď Boh dopustil sucha, na poliach sa nič neurodilo, pretože nenapršalo, Balmík začal preosievať sitom a hneď bolo dosť zrna pre všetkých ľudí. Naši otcovia mali čo jesť.
Palica poznala všakovaké cesty, viedla našich predkov – otcov, keď si chceli nájsť lepšie miesta na živobytie. Bola vševedúca. Balmík si každý deň brával svoju palicu a šiel pásť kozy. Pásol kozičky a pritom chválil Pána Boha.
Balmík nikdy v živote s nikým nebojoval. Netúžil po cudzom, pretože vedel, že, kto chce cudzie, stráca svoje. Nikdy po ničom nelačnil, pretože vedel, pretože vedel, že kto chce veľa jesť, mikdy sa nenasýti.
Ďaleko od nás za morom bola zem diablov. A tí diabli – my im hovoríme rakšásovia – to boli tvorovia, ktorí neustále napádali ostatné národy, stále chceli viac a viac zeme. Ich kráľ Rávan si prial byť silnejší než Boh. Chcel mať v svojej moci všetky svety i samotného Pána Boha. Uchvacoval jednu krajinu za druhou a podrobené národy mu museli platiť veľké dane.
Jedného dňa vyslal Rávan poslov za naším pánom Balmíkom. Odkázal mu, že od neho žiada toľko a toľko striebra, toľko a toľko zlata. Keď nezaplatí, vypovie mu vojnu, zmocní sa zeme našich predkov a všetko spáli, zničí, zbúra.
Náš prapraded Balmík len počúval, čo mu Rávanovi poslovia hovoria. Nepovedal nič, dal im najesť, napiť, uctil si ich a potom povedal: „Vyspíte sa, máte za sebou ďalekú cestu, putovali ste tŕstím i bodľačím, určite ste unavení. Keď sa prebudíte, porozprávame sa o tom, čo od nás váš kráľ Rávan požaduje.“
Poslovia urobili, ako im Balmík doporučil. Keď sa prebudili, zaviedol ich Balmík von zo svojej tvrdze a hovorí: „Teraz sa dobre pozerajte.“ Vzal palicu a načrtol do piesku veľký hrad. Palica sama kreslila. A tí poslovia len zazerali: „To je predsa hrad nášho kráľa Rávana.“ (Balmík v živote u Rávana na návšteve nebol nikdy jeho zámok nevidel, ale palica vedela.) Rávanov hrad bol majestátny, mnoho veží, vysoké veže, brány, múry, všetko možné. A tu vzal Balmík opäť palicu a jednu vežu vymazal, nasypal na ňu piesok. Potom povedal: „Choďte domov, páni, a odkážte vášmu kráľovi toto: Ak chce, môže nám vypovedať vojnu.“
Rávanovi poslovia sa vydali domov. Keď sa už blížili ku svojmu mestu, z diaľky vidia , že jedna veže na ich hrade je zborená, zrútená. Tá najvyššia veže, presná tá, ktorú Balmík zmazal svojou palicou. poslovia sa preľakli. Mocný, diabolský Rávan sa zavrel v izbe a triasol sa od strachu. Nechápal, ako sa mohla jeho najvyššia veža zrútiť. A poslovia mu to vysvetlili. Od tej doby si Rávan nikdy netrúfol nášho praotca Balmíka obťažovať.
Ale čo Boh nechcel! Do našich krajov vtrhli górovia (bieli ľudia). Ich kňazi, brahmáni, boli strašne prefíkaní. Poslali k nám svojich špiónov a tí vyzvedali, aké má praotec Balmík zázračné predmety. Brahmáni k nemu prišli na dvor, lichotili mu, priniesli mu dary, látky, zlato, drahokamy, všetko možné. Balmík povedal: „Len poďte ďalej, ja vaše dary nepotrebujem, ale rozdám ich svojmu ľudu.“ Vystrojil hostinu a dokonale si brahmánov uctil.
Lenže tí prefíkanci priniesli víno. Alkohol. Vtedy naši predkovia nevedeli, čo to alkohol je. Nepotrebovali sa opíjať. Žili si pekne so svojimi ženami a deťmi, spievali, tancovali, hrali, každý si pekne robil svoju prácu, chválili Pána boha, a šťastie im šlo v pätách, kam sa pohli. Tí prešibaní brahmáni priniesli nášmu prapredkovi Balmíkovi pitie, ohnivé víno, opili ho. Opil sa , nevedel o sebe, nevedel, čo hovorí – skrátka ako opitý človek. Zveril sa tým chytrákom so svojimi zázračnými predmetmi, vychvaľoval sa, čo všetko dokážu a dokonca im ich dal do ruky, nech si to skúsia tiež. Taký bol, úbožiak, dôverčivý. Blázon! Ani nie tak blázon, ako opitý človek.
Prešibaní brahmáni mu ukradli bubienok, sito i palicu. Zmocnili sa našej zeme a z našich otcov urobili otrokov. Od tej doby sme ponížení, od tej doby nám vládnu iní ľudia a nie našinci.
Keď Balmík vytriezvel a videl, čo sa stalo, plakal ako dážď. Neplakal nad sebou, ale nad nami. Potom si povedal: Je to márne, všetko čo človek urobí, sa mu vráti späť. Urobil som ničomnosť a som zničený. Lenže náš Boh je dobrý a tak vzal Balmíka k sebe. A my čakáme, čakáme mnoho tisíc rokov, že ho Pán Boh pošle späť a že nás pozdvihne z nášho otroctva a z našej úbohosti.
Ako sa z rodu Dombarov stali akrobati
Túto legendu si rozprávajú ľudia z rodu Dombar, ktorí žijú v južnej Indii. Dombari sú v blízkom príbuzenstve s Domami.
Môj milostivý, požehnaný Bože, bol raz jeden radža. V dávnych časoch Indie mohli mať muži viacero žien, aj radža mal dve ženy. Jeho mladšej žene sa narodil chlapček bez nôh, bez rúk. Jaj, to bolo nešťastie! Radža zavolal k sebe kňaza, pýtal sa ho, čo má robiť s tým malým čudačikom. Kňaz mu povedal: „Len zabiť. Ak ho nedáš zabiť, zlý osud stihne celú tvoju rodinu.“
Radža povedal svojej mladšej žene, aby chapčeka ihneď zatratila. Ale matka je matka. Ako môže dobrá matka zabiť svoje dieťa, nech bude akékoľvek. Matka skryla dieťatko medzi kravy. Len čo to spravila, začali krahy hynúť jedna po druhej. Atka zobrala chlapčeka a ukryla ho do krovia v záhrade. Kvety, stromy, tráva, všetko začalo vysychať. Natoľko, natoľko, nešťastná matka skočila do vyschnutej studne so synčekom v náručí.
Matka zomrela, ale chlapček zostal nažive. Bola v ňom veľká sila, veľmi chcel zostať nažive. Plakal, kričal z plého hrdla tak, že ho počuli Boh Šiva a jeho manželka Parvati (niekedy ju volajú Kaľi). Bohovia prišli ku studni, zbadali chapčeka, zmilovali sa nad ním, podarovali mu nožičky a ručičky. Lenže pri svojej dobrote alebo pri svojej zábudlivosti, ponechali ho v studni. Malého chlapčeka. Ale chpaček bol silný, odvážny – ešte tak veľmi sa potešil tomu, že má nohy a ruky, že vo veľkej radosti vyskočil von zo studne.
Keď Šiva a Parvati videli, čo chlapček urobil, povedali: “Ty budeš veľký akrobat, aj tvoje deti, aj deti tvojich detí budú akrobati.” Potom ešte podarovali chlapčekovi malý bubon “damaru” , aby podľa jeho zvukov mohol tancovať na lane, skákal a točil sa vo výške, slovom, aby robil akrobaciu. Malý bubon vyhrával “dom, dom, dom” a podľa zvuku bubna dostali akrobati meno Dombar.
Je ešte iná verzia tejto legendy. Keď nešťastná matka videla, že pri jej malom chudáčikovi všetko živé hynie, dala ho jednému kočovníkovi “džugovi” – žobrákovi, aby s ním urobil, čo chce. “Džugi” ho hodil do vyschnutej studne. Ďalej táto verzia pokračuje ako prvá. Len umenie akrobatov prešlo na rod Džugov. Preto sa niektoré umelecké rody v indii volajú Džugi.
Ako dvaja mŕtvi bratia strašili tých, čo zničili štát Dómov
Môj sladký, požehnaný Bože, to, čo vám teraz porozprávam, sa stalo dávno pradávno. Dómovia - indickí predkovia Rómov - hovoria, že kedysi mali ich dedovia vlastný dómsky štátik, vlastnú zem. Netvrdia to len Dómovia, ale aj učení historici. Niekto sa domnieva, že ten štátik mohol ležať v gorakhpurskom okrese, lebo okolo mesta Gorakhpur sa nachádzajú zrúcaniny starých dómskych tvrdzí. Dómovia z mesta Benáras (Varánasí) zase hovoria, že zem ich predkov ležala v dnešnom indickom štáte Bihár a jeho hlavným mestom bol Dumraon. Nech je to tak alebo tak, niektorí historici zastávajú názor, že Dómovia neboli kedysi takí utláčaní a ponížení ako dnes, ale že to boli nezávislí, slobodní ľudia.
I keď dómsky štát nebo veľký, ľudia tam žili šťastne, ich radža Kálo bol človek spravodlivý, dbal na to, aby všetci boli spokojní a aby všetko bolo v poriadku. Zem, lesy, rieky dávali Dómom všetko, čo potrebovali k životu, a tak pracovali len toľko, aby nikto nemusel hladovať. A tak sa bavili, tancovali spievali a uctievali svojimi krásnymi piesňami Boha.
Lenže dobyvačné árijské dynastie sa tlačili zo severnej Indie do všetkých strán a postupne sa zmocňovali rôznych malých, nezávislých štátikov. Vtrhli aj do zeme Dómov. Zavraždili radžu Kála, obsadili jeho palác, komu sa nepodarilo utiecť, toho zabili, povraždili takmer všetko obyvateľstvo, pretože Dómovia neboli zvyknutí bojovať, nikdy neviedli vojny. A všetky majetky Dómov tí barbarskí dobyvatelia ukoristili. Nažive zostali dvaja bratia, Sarpál a Súpač. Ukryli sa v hlbokej jame v húštine na konci mesta Dumraon. Boli len dvaja - a tých prekliatych diablov bolo
tisíce a tisíce. Čo si mohli počať dvaja proti takej presile? Bratia sa dohodli, že neurobia nič iného než len to, že po nociach si potajomky ukradnú späť to, čo im bolo ukradnuté. A že potom sa pokúsia hľadať svojich ľudí, ktorých nezabili, nájdu si niekde v hustom lese vhodné miestečko a tam si začnú budovať nový štát, tento raz zabezpečený hranicami, tvrdzami tak, aby ho v budúcnosti už nikto nemohol dobyť.
V noci sa vždy priplazili medzi spiacich okupantov a kradli, čo sa im dostalo do rúk. To potom odnášali do svojej hlbokej jamy pod krovím. Raz sa im podarilo ukradnúť radžovho slona. „Ten sa nám bude hodiť,“ hovorí Sarpál. „Takéto mohutné zviera nám odtiahne všetky veci na miesto, kde si budeme budovať nový štát.“
Slona tiež ukryli do jamy, pretože bola veľká, široká a hlboká. Lenže hneď ráno urobil radža obrovský krik. „Kde je môj slon? Kto ho ukradol? Ak mi ho do večera neprivediete, budete všetci o hlavu kratší!“ vyhrážal sa svojim vojakom.
Tisíce vojakov sa dali hľadať slona. Nanešťastie slon ryčal, pretože nebol zvyknutý byť zatvorený v temnej jame. Vojaci ho našli, zajali obidvoch bratov, Sarpála i Súpača a odviedli ich pred radžu. Čo radža urobil? Ach Bože, dal tým dvom bračekom pripraviť strašnú smrť. Dal naliať roztavený horúci vosk do obrovského sudu a bratov tam dal hodiť. Sarpál a Súpač zhoreli v roztavenom vosku.
Súpač a Sarpál sa premenili na „mulov“ – prízraky mŕtvych. Chodili strašiť. Okupanti nemali pokoj vo dne v noci. Ráno vstávali sama modrina, napol udusení. Mulovia na nich púšťali hrôzu. Ale nielen to – v radžovom príbuzenstve začali umierať ľudia ako muchy, jeden po druhom. Nikto si nevedel rady ani nedočkal sa pomoci. Keď radža rozvrátil dómsky štát, zotročil si hŕstku Dómov a ponechal ich nažive, pretože vedel, že majú znalosti, aké ostatní ľudia nemajú. Žili predsa dlhé a dlhé storočia v lesoch, medzi zvieratami a tak sa naučili liečiť, napr. hadie uštipnutie, rozoznávať rastliny a byliny, naučili sa rozumieť Slnku, Mesiacu, Hviezdam. Rozum i srdce nemali poškvrnené bojachtivosťou a pýchou, a tak sa mohli plniť tajný božským vedením.
Radža si predvolal dómskeho „ódžu – liečiteľa. Spýtal sa ho, čo má robiť, aby mulov upokojil a zlomil ich moc.
„To je ťažká vec, radža,“ povedal ódža. Ty si pobil môj ľud, rozvrátil náš štát a za to ťa stíha trest boží. Nuž dobre, ja sa tých dvoch mulov spýtam, ako upokojiť ich duše.“
V noci vyšiel ódža von a požiadal obidvoch mulov, aby k nemu prišli. Prišli. Prikázali, aby dal radža postaviť veľký pomník uprostred miest Dumraonu. K pomníku nech prichádzajú ľudia a každý rok nech pri ňom vykonajú pobožnosť. Nech si každý pripomenie, že tam bolo kedysi dómske panstvo.
Tak sa stalo. V meste Dumraon bol postavený pomník dvom dómskym bratom, Sarpálovi a Súpačovi. Každý rok im vzdávajú úctu ľudia z celého okolia.
A čo sa stalo s Dómami, ktorí zostali nažive? Hovorí sa, že časom päť vytvorili rodiny, rody a roztratili sa na všetky strany, najviac však ich odišlo do severnej Indie. Rodiny a rody žili ako sa dalo. Podľa zamestnania, ktorým sa začali živiť, dostali mená. Oni sami sa potom týmito menami predstavovali. Tí, čo sa živili hudbou, si naďalej hovoria Dómovia, ale tiež Dómovia - Mirasiovia, niekto tiež Badiovci, niekde Dhamániovci, niekde Langovci, inde Badžovci, tí, čo sa predvádzali s hadmi a liečili hadie uštipnutie, sa nazývali Sapválovia (lebo „sap“ znamená had) či Kál Bahéliovci, kováči si hovorili Gádé Lohárovia, tí, čo vyrábali sitá z bambusu sa nazývajú Bansphórovia („phómá“ v hindčine – podobne ako v rómčine „phoravel“ znamená štiepiť a „bans“ je bambus), rody akrobatov si hovoria niekde Biháriovci, niekde Badiovci alebo Bázigarovci – ktovie, akým množstvom najrôznejších mien sa nazývajú potomkovia dávnych dómskych predkov.
História každého národa býva raz vznešená, inokedy ponížená, raz upadá, potom sa zasa dvíha. Môžeme byť zjavne presvedčení o tom, že i indickí Dómovia tvorili kedysi etnikum, boli nezávislí, boli „hore“. Potom prišli dlhé, nešťastné storočia, doba podrobenia a poníženia. Lenže dnes stojí ľudstvo pred nutnosťou odložiť pýchu a stavovskú vznešenosť. Takzvaným „urodzeným“ nezostáva iba sa spojiť s takzvanými „poníženými“ a spoločne hľadať cestu k životu z tohoto nášho sveta, ktorý si sami viac a viac ničíme a činíme neobývateľným.
Veľký indický básnik Kabírdás (14. stor. n. l.), ktorého rod má korene až u „adivásov“ podobne ako rody Dómov, povedal: „Vznešeným ťa nečiní to, že si sa narodil ako brahmán či kšátria, vznešeným ťa činí to, aký človek si pred Bohom.“ A v dnešnej Indii je čím ďalej tým viac osvietených ľudí, ktorí nerobia rozdiely medzi „urodzenými“ a „neurodzenými“ a vážia si Dómov ako ostatných ľudí. I preto, že sa môžu učiť od nich to dávne, vzácne, životodarné poznanie, ktoré niektorí ešte nezabudli.